Národné oživenie a revolúcia 1848

Do konca 18. storočia boli aj stredoeurópske regióny ovplyvnené myšlienkami, ktoré sa v nasledujúcom storočí viac rozvíjali, rovnosťou občanov a národným vedomím. Vo verejnom živote a kultúre Maďarska si latinský jazyk dlhodobo udržal dominantné postavenie. Obaja vládcovia osvietenstva, Mária Terézia a Jozef II., Sa však pokúsili upevniť monarchiu zavedením nemeckého jazyka. Uhorská šľachta však odmietla politiku Jozefa II. A použitie nemeckého jazyka a pokúsila sa ju nahradiť maďarským. Počas tohto obdobia sa väčšina šľachty, ktorá ovládala politický a verejný život Maďarska a hovorila rôznymi jazykmi a mala odlišnú etnickú príslušnosť, začala spontánne stotožňovať s maďarským prostredím.

Maďarská národnosť mala vďaka podpore štátu dobré predpoklady pre svoju národnú emancipáciu. Podmienky pre Slovákov však neboli príliš priaznivé. Okrem krátkeho obdobia Veľkej Moravy im chýbala tradícia štátnosti, cirkevnej autonómie a najmä podpora politických mocností. Bez šľachty boli sprostredkovateľmi ich národného života predovšetkým menší intelektuáli, učitelia a duchovní, ktorí podporovali rovnosť ľudí, rovnaké občianske práva a ľudskú dôstojnosť. Vo svetle politickej slabosti hrala v slovenskom národnom hnutí význam spojenia kultúry a jazyka. Konkrétne politické ambície a požiadavky sa do popredia presunuli len postupne. Slabé pocity národnej jednoty a bariéra proti maďarizácii, ktorá už vo štvrtej dekáde devätnásteho storočia vyústila do radikálnych prejavov, musel byť posilnený myšlienkou slovanskej solidarity a trpezlivou kultúrnou prácou.

V roku 1787 Anton Bernolák (1762-1813) prvýkrát kodifikoval slovenčinu ako literárny jazyk, ktorý sa však používal iba medzi katolíkmi. Evanjelickí intelektuáli naďalej používali český jazyk, ktorý bol viac ako dve storočia liturgickým jazykom slovenských evanjelikálov.

Toto rozdelenie a rozpory týkajúce sa kodifikácie slovenského jazyka prekonala ďalšia generácia národných revivalistov pod vedením Ľudovíta Štúra (1815 - 1856). V roku 1846 vydal Ľudovít Štúr slovenskú gramatiku. Prijatie literárneho slovenského jazyka bolo nielen jazykovým, ale aj dôležitým politickým vyhlásením. Štúrovy slovenské tvorili základ moderného štandardného literárneho slovenského jazyka.

V Rakúsku začala revolúcia v marci 1848. Slovenské národné hnutie vytvorilo vyspelý politický a ústavný program - akceptovalo ideály revolúcie, požadovalo zrušenie poddanstva a všeobecné volebné právo, ktoré by zaručilo účasť národa na politická správa federatívneho Maďarska, v ktorej by Slováci boli autonómnou jednotkou.

Požiadavky Slovákov, ako aj Srbov, Rumunov, Rusínov a Nemcov sa stretli s opozíciou vodcov maďarskej revolúcie a maďarského štátu. Slovenské a maďarské národné hnutia sa vyvinuli do otvoreného konfliktu, ktorý sa najzreteľnejšie prejavil v neúspešnom septembrovom povstaní v roku 1848.

Počas povstania sa však slovenská národná rada (Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Hodža) vyvinula ako prvý reprezentatívny slovenský politický orgán v modernej histórii. Počas celého roku 1849 sa jej členovia snažili prostredníctvom spolupráce s cisárskou Viedňou uskutočniť oddelenie Slovenska od Maďarska a jeho začlenenie ako autonómnej entity do systému spolkovej habsburskej monarchie. Napriek tomu, že toto ústavné úsilie v rokoch 1848-1849 bolo prakticky bez výsledku, slovenské národné hnutie až do roku 1918 trvalo prijalo myšlienku autonómneho postavenia Slovenska v rámci Maďarska. Najlepšie sa to prejavilo v Memorande slovenského národa z roku 1861.