Národné útlak

Dohoda medzi Rakúskom a Maďarskom v roku 1866 priniesla silnú maďarizačnú politiku, ktorá vyústila do zrušenia troch slovenských gymnázií v rokoch 1874 - 1875 vládou a vyvrcholila 6. apríla 1875, keď bola slovenská kultúrna inštitúcia zrušená. Emigrácia v zahraničí (do USA a Kanady) sa na konci storočia stala masovým fenoménom v severných oblastiach Slovenska.

Rýchle zmeny v civilizácii, ktoré zmenili tvár Európy v druhej polovici 19. storočia, neprekročili Slovensko. Vybudovala sa sieť železníc, malé dielne a manufaktúry sa zmenili na továrne, vznikli banky a sporiteľne, vytvorili sa poisťovne a s rastom počtu stredných a obchodných škôl klesala negramotnosť. Aj keď tento pokrok bol o niekoľko desaťročí pozadu za západnou Európou, v rovnakom období bol v mnohých oblastiach východnej Európy predbehnutý.

Spoločenský a kultúrny vývoj ako celok bol spomalený zaostávajúcou politickou situáciou v Maďarsku. Prejavilo sa to v pozostatkoch nevolníctva, ktoré bolo zrušené iba postupne, pretože šľachta sa prostredníctvom nedemokratického volebného systému usilovala o zachovanie svojho privilegovaného postavenia a uplatnenie v maďarskej maďarizácii. Ruky uvoľnil rakúsko-uhorský „Ausgleich“ z roku 1867, ktorý vyriešil ústavnú krízu monarchie vytvorením dualistického štátu - rakúsko-uhorského.

Tradičný cieľ drvivej väčšiny maďarských politikov premeniť Maďarsko na maďarský národný štát sa zdal na dosah. Napriek tomu aj v roku 1880 tvorili etnickí Maďari iba 46,6% z celkového počtu obyvateľov krajiny, ich cieľ sa podarilo dosiahnuť len prostredníctvom veľkého nátlaku a systematickej demacionalizácie etnických menšín. Napríklad od roku 1867 do roku 1912 sa počet základných škôl s vyučovacím jazykom slovenským znížil z 2000 na 377. Úrady verejnej moci blokovali a diskriminovali kultúrne úsilie na Slovensku. V roku 1875 vláda uzavrela jedinú slovenskú kultúrnu inštitúciu Maticu slovenskú a ešte predtým tri slovenské stredné školy (gymnázia). Uskutočnilo sa niekoľko politických procesov so slovenskými vlastencami.

S blížiacim sa storočím sa slovenská politika v súlade s európskymi trendmi rozpadala na niekoľko smerov: konzervatívno-národný, katolícky, agrárny, liberálny a sociálnodemokratický. To všetko držalo pohromade, bola ochrana pred maďarizáciou. Taktiež sa pripojil k pokusom o politickú aktivizáciu najširšieho spektra Slovákov, konkrétne poľnohospodárov a remeselníkov, a preto vyhlásil potrebu všeobecného hlasovacieho práva. V roku 1914 malo právo voliť šesť percent obyvateľov, a tak Slovákov zastupovali v parlamente iba dvaja zástupcovia, hoci tvorili viac ako desať percent z celkového počtu obyvateľov Maďarska.